Letná škola tvorby hier Summer Game Dev sa konala 1.7. – 4.8. 2019. My sme počas návštevy vyspovedali okrem lektorov aj niekoľkých účastníkov a šéfa projektu.

Dnes by som chcela zistiť, čo vás k tejto práci priviedlo, či vás baví a čo táto práca zahŕňa.

M: Na vysokej škole sme so spolužiakmi založili občianske združenie Pomimo. Pôvodne slúžilo na rozširovanie povedomia o komiksoch na Slovensku, potom aktivitu rozšírilo aj na iné výtvarné umenie. Herná grafika sa u nás na výtvarných školách neučí, chcel som to posunúť ďalej a odtiaľ som sa dostal k Summer Game Dev.

Martin Engler

A ako si sa k tejto letnej škole dostal ty, Šimon?

Š: Už od strednej školy som chcel robiť hry. Snažil som sa spoznať ľudí okolo, naučiť sa aj technickú stránku. Začal som grafikou a postupne prešiel k hernému dizajnu. Bol som na programe od firmy Pixel Federation – Butterfly Effect, čo je polročný kurz tvorby hier. Tam ma dali do líderskej pozície, do pozície herného dizajnéra práve preto, že som sa na strednej škole venoval tvorbe hier.

Po Butterfly Effect som chcel zostať v tomto odvetví. Bývalý šéf Hemisféry mi ponúkal, aby som šiel k nim, tak som sa po pár mesiacoch rozhodol. Keďže som mal skúsenosti s herným dizajnom a s projektovým manažmentom, chceli ma do programu LevelUp pre stredoškolákov. Odtiaľ som prirodzene prešiel do Summer Game Dev, pretože pred dvoma rokmi som bol účastníkom a vedel som ako to funguje.

Prečo to robíte? Aké máte ciele? Čo vám to dáva?

M: Keď študenti robia projekty, rozvíja ich to osobnostne a aj ich zručnosti. Rád vizuálne vediem projekty do zaujímavých konečných štádií. Ja som tu za grafiku a Šimon za herný dizajn.

Š: Takže vlastne všetko ostatné okrem grafiky a programovania.

Šimon Borš

M: Baví ma to a napĺňa ma práca s ľuďmi. Poskladali sa tu dobré tímy. Vývoj hier sa skladá z rôznych oblastí a ľudia musia ovládať rôzne zručnosti. Keď je hra dobre spravená vizuálne aj logicky, človek z nej má pôžitok a to je odmena pre študenta aj pre lektora.

Š: Aj medzi lektormi je dobrá partia. Na práci s ľuďmi ma baví, že môžem dávať svoj čas niekomu inému, že pomáham. Keď som s herným vývojom začínal, nikto v oblasti hier nevzdelával. Teraz posúvam vedomosti, ktoré som sa musel učiť sám a niekto vďaka tomu môže byť lepší, lebo nemusí začínať na úrovni, na ktorej som začínal ja.

M: Okrem toho tu stretávame ľudí, ktorých bavia podobné veci. A keď sa snažíme nájsť odpovede na otázky svojich zverencov, posúva nás to ďalej, lebo je veľa vecí, ku ktorým by sme inak sami neprišli.

Ako vyzerá vaša práca lektorov?

M: Vžijeme sa do toho, že to robíme s nimi. Snažíme sa pozrieť na cieľ ich projektu a čo by mal obsahovať. Dávame im referencie na podobné veci a nápady, prenesieme to cez svoje skúsenosti a povieme im, ako by sme si to predstavovali. A keď majú problém, vyriešime ho.

Š: Po príchode zisťujeme, akým spôsobom projekty napredujú, aké problémy riešia medzi sebou, v tíme a v rámci projektu a snažíme sa im pomôcť. Keď ideme okolo, zastavia nás a pýtajú sa. Snažíme sa dať im profesionálny pohľad, ako by sa na to pozeral napríklad ich šéf.

M: Aj s programátormi sa rozprávam o vizuále, lebo zasahuje do celkového aspektu hry. Niekedy študentom poviem, že niečo nemôže fungovať, alebo že niečo z jednej vizuálnej kultúry dali do inej. Koncept by mal sedieť – nie je to len o tom povedať im, aby spravili autíčko väčšie, ale aby to malo logiku.

Š: Takto to funguje aj pri hernom dizajne. Orientuje sa na hráča, a tým je podmienené všetko. V hernom dizajne sa treba pýtať “prečo” pri každej drobnosti, ktorá sa v hre nachádza. Od tlačidila, cez hernú obrazovku, až po celý herný zážitok. Treba sa stále pýtať prečo je to tam a ak to nevedia argumentovať, znamená to, že je problém v dizajne a treba ho riešiť.

Čo ich tým chcete naučiť?

M: Chceme im dať skúsenosti, rozšíriť im obzory, nútiť ich spolupracovať a pýtať sa. Proces tvorby hry je neskutočne zábavný, ak je dobrý tím a ak sú ľudia schopní komunikovať.

Š: Ja vidím problem v tom, že do herného biznisu idú ľudia s vysokými ideálmi, a potom sa rýchlo sklamú. Sú tam veľké peniaze, a tak sú všetci tvrdí, nepríjemní a úprimní a skočiť tam priamo zo školy vie človeka zničiť. Chcem ich pripraviť na to, že robiť hry je zábava, ale je náročné sa do toho dostať.

M: Človek musí veľakrát meniť veci. Nie je to tak, že niečo spravím a je to v poriadku. Ak mám tušenie, že tam niečo nesedí, znamená to, že tam niečo nesedí a treba to riešiť, až kým to nie je dobré. Človek, ktorý tomu nechce venovať čas, ktorý do toho nechce vložiť seba, nemá šancu. Spätná väzba je jedna z tých najzákladnejších vecí.

Š: Stalo sa mi, že som niekomu povedal o psychologickej štúdii, podľa ktorej jedna herná mechanika funguje iba určitým spôsobom a on mi odpovedal, že tomu neverí. Takéto premýšľanie vie pokaziť celú hru.

M: Ja nemám rád, keď sa ľudia snažia sledovať určitý model. Pravidlom je poznať model, ale nerobiť to presne podľa neho. Chcem ich naučiť hľadať nové dvierka, ako spraviť z ich hry naozaj ich hru, a nie iba kópiu.

Vravíte, že máte konflikty – v istom slova zmysle – so študentmi. Ako ich riešite?

M: My im dávame spätnú väzbu a oni majú priestor nesúhlasiť. Neplatíme ich za to, aby to spravili tak, ako to chceme my. Snažíme sa ich vmanévrovať do šťastného konca, ale oni majú slobodnú vôľu.

Š: Keď im každý povie niečo iné, tak im poviem, že je to ich projekt, a majú sa rozhodnúť podľa seba.

M: Je dôležité dávať konkrétnu spätnú väzbu a dobre ju vysvetliť. V grafike je to ťažšie, môžem povedať vizuálny nápad, ale študent si to musí vedieť predstaviť. Takže veľa kreslíme. Čím má človek lepšie nápady, tým lepšie to ten druhý prijme.

Š: My lektori sa veľmi nezhodujeme v spätnej väzbe. Bude to tak aj v realite, príde kolega, šéf, projektový manažér, každý povie svoj nápad a oni ako tím to musia spracovať a zobrať si z toho to najlepšie.

Ďakujem za rozhovor, držím palce so študentmi!