Návod pre rodiča: Čo robiť s násilnými videohrami?

V dnešnej dobe, kedy v nákupných centrách po celom svete stretávame policajtov ozbrojených samopalmi a v správach každodenne počúvame o násilí, je určite na mieste klásť si otázku, čo prispieva k násilnému správaniu alebo agresivite. Môžu byť spúšťačom násilné videohry? Má hranie takýchto hier súvis násilím v reálnom živote, alebo sú príčiny iné?

Ako pristupovať k videohrám, ktoré obsahujú násilie?

O tejto téme sa v odborných kruhoch vedie dlhotrvajúca diskusia, ktorá stále nemá jednoznačné výsledky. Existuje ale pár faktov, ktoré je bezpečné uviesť.

Videohry obsahujúce násilie nepatria do rúk mladším deťom. Dieťa, ktorého kognitívne schopnosti ešte nie sú dostatočne rozvinuté, totiž nedokáže rozlišovať morálne kategórie ako dobro a zlo, alebo odlíšiť virtuálne či fantazijné situácie od tých reálnych. V dôsledku toho môže nastať desenzitizácia – dieťa vystavené takémuto obsahu nebude schopné ho spracovať adekvátnym spôsobom a stratí voči násiliu citlivosť.

Už vo veku 7 rokov však dieťa nadobúda schopnosť rozlišovať fantáziu od reality a nebude opakovať konanie z hry, pretože chápe, že ide len o simuláciu a v reálnom svete je takéto správanie zlé.

Existuje veľa dalších argumentov za a proti téze, že videohry môžu zvyšovať násilné správanie medzi deťmi. Uvedieme ich len zopár ako príklad.

game-story_647_081615014631

Argumenty za:

  1. Viacero štúdií naznačuje, že videohry pre dospelých s ratingom M (17+) vedú medzi deťmi na druhom stupni základnej školy k nárastu agresívneho správania.
  2. Existuje konsenzus lekárskych a pediatrických asociácií v tom, že násilné videohry zvyšujú agresívne správanie.
  3. Vystavenie násilným videohrám môže súvisieť so zníženou mierou empatie a láskavosti.
  4. Množstvo páchateľov masových vrážd na amerických školách hralo videohry.
  5. Americká armáda používa videohry na tréning vojakov v zabíjaní.

 

Argumenty proti:

  1. Predaje videohier v USA narástli medzi rokmu 1994 a 2014 o 204%. Násilné trestné činy mladistvých v rovnakom období klesli o 37% a vraždy mladistvými dokonca o 76%.
  2. Množstvo štúdií, ktoré našli spojitosť medzi videohrami a násilným správaním, nedokázalo vylúčiť iné faktory (napr. rodinné prostredie), ktoré by k takýmto zmenám mohli prispievať.
  3. Videohry môžu znižovať mieru zločinnosti, pretože ľudia sú zaneprázdnení hraním a nemajú čas páchať zločiny.
  4. Takmer všetci mladí muži hrajú videohry, preto fakt, že sa medzi nimi vyskytujú aj páchatelia zločinov, nie je prekvapením a neznamená automatickú kauzalitu.
  5. Násilné videohry poskytujú možnosť dieťaťu preskúmať virtuálne dôsledky násilného konania a rozvíjať svoj morálny kompas.
  6. Nárast agresívnych pocitov spôsobuje kompetitívny charakter videohier, nie miera násilného obsahu.
  7. Ozbrojené násilie je menej časté v krajinách s vysokou úrovňou hrania videohier.

 

Čo teda robiť?

Argumentov sa dá nájsť veľa a debata je stále živá. Preto radšej zhrnieme rady, ako pristupovať k násilným videohrám a kedy sa im určite vyhnúť.

  1. Vždy skontrolujte vekovú vhodnosť hry – na Vĺčatách vždy uvádzame aj vekové odporúčanie. Ak u nás hra nebola recenzovaná, nechajte si poradiť ratingami PEGI alebo ESRB.
  2. Rozprávajte sa s deťmi o tom, aké videohry hrajú. Živo sa zaujímajte o jednotlivé situácie. Ak sa dá, zahrajte sa s dieťaťom, aby ste potom mohli diskutovať o obsahu.
  3. Majte jasne definované pravidlá kedy, koľko a akých hier sa dieťa môže hrať.
  4. Vysvetlite dieťaťu, že v online prostredí sa môže stretnúť aj s hráčmi, ktorí nebudú vždy slušní. Je dôležité chápať, že opakovať po nich správanie je nevhodné a aj v online prostredí sa môžeme správať slušne.
  5. Umiestnite počítač alebo herné zariadenie v izbe, kde sa nachádzajú aj ostatní členovia rodiny. Rodič, ale aj dieťa tak majú možnosť rozprávať sa o aktuálnom dianí v hre.
  6. Keď chce vaše dieťa hrať hru s násilným obsahom, buďte pozorným poslucháčom. Nezamietnite jeho požiadavku bez vypočutia argumentov. Nebojte sa udeliť mu povolenie “na skúšku” a buďte pri nej prítomný.

 

Všetky tieto rady kladú na rodiča vysoké nároky. Úplný zákaz alebo naopak úplná sloboda v tom, čo sa hrajú, sú však vždy škodlivejšie, ako vypočutie argumentov dieťaťa. Najrozumnejšie je rozprávať sa s deťmi o videohrách bez predsudkov.

 

Michal Božík

Michal Božík je psychológ, zaoberajúci sa vo svojom výskume psychologickými aspektmi hrania videohier, ako aj vzťahom medzi videohrami a vzdelávaním. Je aj autorom dokumentárneho filmu o videohrách s názvom Cesta hrdinu. Pracuje ako samostatný výskumný pracovník vo Výskumnom ústave detskej psychológie a patopsychológie. Pracoval ako herný dizajnér v spoločnosti Pixel Federation, predtým pôsobil v programe Teach for Slovakia ako učiteľ, kde pracoval aj na tom, ako prebudiť v deťoch motiváciu k učeniu pomocou hier a technológií. S hrami má bohaté skúsenosti.