Autorka knihy Hry, síte a porno Michaela Slussareff: Veľmi prísne pravidlá vrelý vzťah s deťmi neposilnia

Deťom treba skôr vysvetľovať, čo ich v digitálnom priestore čaká, čo im hrozí a zaujímať sa o tituly, ktoré hrajú.

Nedávno vydaná kniha vynikajúco mapuje viaceré témy, ktoré by mohli zaujímať rodičov, ale aj učiteľov vo vzťahu k digitálnym technológiám. Kniha vychádza z vedeckého výskumu, ale aj vlastných skúseností autorky.

Portál Vĺčatá sa zaoberá videohrami vhodnými pre deti, čo je aj jednou z tém, o ktorej píšeš. Prečo je dôležité, aby sa rodičia zaoberali práve týmito tromi témami? Prečo nestačí ostať iba pri hrách, alebo všeobecných pravidlách ohľadom používania smartfónov?

Svet internetu je rozmanitý presne tak ako ten reálny. Každá zo spomínaných tém je veľmi špecifická a považovala som za nutné ich predstaviť v celej svojej šírke, ktorá musí zahŕňať aj ich možné pozitívne aspekty. Kniha je tiež rozdelená podľa veku detí, pretože ten tiež určuje to, čo deti na internete zaujíma a čo pre nich môže byť prínosné alebo nebezpečné.

Rodičia sa najčastejšie zaujímajú o čas dieťaťa stráveného pred obrazovkou digitálneho zariadenia. Ty vo svojej knihe pomenúvaš aj ďalšie tri oblasti, ktoré sú dôležité – obsah, kontext a dieťa samotné. Mohla by si v skratke načrtnúť, prečo sa nestačí zaoberať iba časom?

Nie každý spôsob sledovania obrazovky je rovnocenný a nie náhodou v rámci tejto témy používame termín „konzumácia”. Médiá konzumujeme podobne ako reálnu potravu. Môžeme to prirovnať k výživovému poradenstvu. Asi by bolo zvláštne, keby sa vás výživový poradca spýtal, koľko kilogramov jedla denne zjete. Malo by ho skôr zaujímať, čo jete, kedy a prečo.

V rámci hodnotenia (ne)bezpečnosti mediálneho obsahu bude teda potrebné oddeľovať medzi vzdelávacím a voľnočasovým obsahom, ale aj medzi rozličnými spôsobmi používania obrazoviek. Rozpráva sa dieťa cez videohovor s babičkou? Vyhľadáva si samo bez dozoru na YouTube videá? Hrá prváčik strieľačku určenú tínedžerom, spieva ľudovky s videom alebo uteká na hre s matematickými rébusmi? Každá z týchto aktivít bude mať úplne odlišnú kvalitu.

Ty sama si mamou. Ako sa ti darí dodržiavať zásady, o ktorých píšeš aj vo vlastnej domácnosti? 

Niekedy lepšie, inokedy horšie. Úplne priznávam, že nie som dokonalá matka a rovnako tak mala vyznieť aj kniha Hry, siete porno. Nechcem stresovať rodičov ďalšou témou, v ktorej by sa mali stať expertmi, zaviesť dokonalé pravidlá a všetko riadiť. Nič také v reálnom živote podľa mňa ani nefunguje. Ak aj možno áno, vrelý vzťah medzi rodičom a dieťaťom to posilňovať nemôže. Médiá skôr chápem ako súčasť rodičovstva, podobne ako každú inú tému.

Je pre mňa dôležité starať sa o to, aby boli deti vonku, aby zažívali dobrodružstvo, mali dobré priateľstvá, pekné vzťahy s príbuznými, ale tiež, aby mali voľný čas, ktorý ich napĺňa. A k tomu samozrejme obrazovky patria. Každé moje dieťa je iné, každé preferuje niečo trochu odlišné a veľmi dobre viem, že keď sa zaujímam o to, čo ich baví, čo hrajú a ponúkam im kvalitné hry (nie nutne vzdelávacie), tak môžeme veci regulovať spoločne, s minimálnym množstvom hádok.

Poďme sa trochu viac venovať téme hier. V dnešnej dobe sa hrá takmer každý. Aké sú obľúbené hry v tvojej rodine a ktoré bavia teba a ako to formovalo tvoj vzťah a postoj ku (video)hrám všeobecne? 

Doma hráme veľa doskoviek, ale na to sa asi nepýtaš. Napríklad, môj osemročný syn hrá teraz na počítači Tinytopia, pretože má rád stavby a plánovanie. Tiež momentálne skúša Stranded Sails – Explorers of the Cursed Islands. Všetci máme doma radi Chuchla a Creaks od Amanita Design. Na staručkom Kinecte hráme športové hry a Rush. Náš päťročný hrá občas minihry, ale teraz skôr pozerá na kresleného Mr. Beana, ktorý mu z akéhosi dôvodu učaroval.

Ja som ako malá hrala veci, ktoré boli dostupné, teda Prince of Persia, Golden Ax a Wolfenstein. V ničom som nijako neexcelovala, ale bavilo ma to. V rámci svojho štúdia a doktorandského výskumu som sa venovala hrám vo vzdelávaní, ale dnes už na hry veľa času nemám. Hrám teda rada práve s deťmi.

Vedela by si našim čitateľom odporučiť zopár tvojich obľúbených titulov, vhodných pre deti?

S mojimi deťmi máme radi stolové hry, ako napríklad Zakázaná púšť, Bang! alebo Ubongo. Z videohier odporúčam tie z predošlej odpovede a Lipa Land, Československo 38-89 či Lumino City.

Prejdime aj k sociálnym sieťam. Aké majú dospievajúci ľudia šance ustáť všetky nároky, ktoré na nich kladú?

Skôr slabé. A priznajme si, že je to svet, s ktorým máme problémy ho ustáť aj my dospelí. Ako som však hovorila, nemusíme sa stať expertmi na všetky sociálne siete, nemusíme všetko vysvetľovať. Je nutné s deťmi hovoriť o priateľstve, súkromí, bolestiach ega, sebaprijatí a podobne. To sú všetko témy, do ktorých práve sociálne siete vstupujú a nie vždy milým spôsobom. Pokiaľ o týchto veciach ale deti premýšľajú a vedia, že sociálne siete sú len jednou čriepkou z celej reality, nemusí to mať na ne taký negatívny vplyv. Dôležité ale je, aby sa rodič zaujímal a napríklad zdieľal aj svoje pocity zo sociálnych sietí. Deti nemáme strážiť, ale pripraviť do ďalšieho života, v ktorom technológie budú nutne hrať dôležitú úlohu.

Poslednou veľkou témou, ktorú kniha rieši, je pornografia. Asi ťa neprekvapí, že na Slovensku je to podobné ako v Českej republike. Mnoho rodičov a učiteľov sa zhrozí už len pri vyslovení slova porno. Prečo je dôležité túto tému otvárať a nebáť sa o nej hovoriť aj s deťmi?

Ide o obsah, ktorému sa v dnešnom online svete deti musia skôr vyhýbať, než že by ho vyhľadávali. Zároveň na tento obsah často narazia príliš skoro a časté sledovanie pornografia môže zákonite formovať neskoršie sexuálne správanie, pričom nie všetky obsahy sú dobrou predlohou. Je dôležité s deťmi riešiť, že porno nie je skutočný sex, že môže ísť o obsah návykový, že ak nechcú, nemusia ho sledovať, ani napodobňovať a stále hovoriť o konsente, ktorý vo verejnej diskusii chýba.

Ak by si musela vybrať iba jednu jedinú myšlienku zo svojej knihy, ktorú by si mali rodičia vo vzťahu k digitálnym technológiám zapamätať, ktorá je to?

Kniha má podtitul, ktorý odkazuje na „digitálnu džungľu“ a svet internetu takou džungľou v skutočnosti je. Nás rodičov pri pomyslení na ňu väčšinou prepadnú úzkostné myšlienky na jedovaté hady, pavúky (nebezpečné obsahy) a všetky tie šelmy s ostrými zubami (napr. sexuálni predátori). Čo sa im tam všetko môže stať? Lenže naše deti samozrejme vidia niečo úplne iné. Tešia sa na všetky tie farebné dobrodružstvá a nové priateľstvá. Naše deti sa narodili v digitálnej džungli. To, že my sme v nej nevyrastali a nepoznáme ju, neznamená, že musí byť nutne zlá a naše deti do nej majú mať zákaz vstupu. Svet, v ktorom žijú, si zaslúži rešpekt a náš záujem.

Hoci nás často pohľad na vlastné deti prilepené k telefónu alebo počítaču znepokojuje a desí, nie vždy deti hovoria s cudzími ľuďmi, pozerajú sa na porno alebo hrajú hry, na ktorých sa stanú závislými. Veľakrát totiž komunikujú s kamarátmi, riešia s nimi svoje trápenia, hľadajú hodnotné informácie, namáhajú svoje mozočky pri zložitých rébusoch v hrách alebo niečo tvoria. A pokiaľ to nerobia, ani vtedy nie je nič stratené. Všetci sme zvedavými bytosťami, len niekedy treba nájsť ten správny okruh vecí a hodnotné online aktivity, ktoré budú vaše deti zaujímať a baviť. Ďalším krokom potom bude pripraviť ich na bezpečný pohyb v tomto digitálnom svete. Skôr než zákazy, potrebujú deti zdravé zručnosti. Aby vedeli, ako sa o seba v digitálnej džungli postarať, ako pomôcť ostatným, pokiaľ to potrebujú a ako sa držať bezpečných ciest.

Michaela Slussareff
skúma dopad digitálnych technológií na vývin a zdravie detí, a to aj v rámci medzinárodných vedeckých skupín. O téme prednáša na Univerzite Karlovej a na University of New York in Prague. Podieľala sa na založení neziskovej organizácie Slow Tech Institute a taktiež iniciatívy Digitální zdraví dětí, ktorá je určená rodičom, pedagógom a pediatrom. Popularizuje aktuálne vedecké výskumy, prednáša na seminároch a konferenciách. Okrem svojho muža a detí miluje jógu, hory, les a nakladaný hermelín.

Michal Božík

Michal Božík je psychológ, zaoberajúci sa vo svojom výskume psychologickými aspektmi hrania videohier, ako aj vzťahom medzi videohrami a vzdelávaním. Je aj autorom dokumentárneho filmu o videohrách s názvom Cesta hrdinu. Pracuje ako samostatný výskumný pracovník vo Výskumnom ústave detskej psychológie a patopsychológie. Pracoval ako herný dizajnér v spoločnosti Pixel Federation, predtým pôsobil v programe Teach for Slovakia ako učiteľ, kde pracoval aj na tom, ako prebudiť v deťoch motiváciu k učeniu pomocou hier a technológií. S hrami má bohaté skúsenosti.